ovládanie: ←↑→ - chôdza a let, klik na granulu - zobrazenie diela

O psíčkovi a mačičke

To bolo vtedy, keď psíček a mačička ešte spolu gazdovali. Mali pod lesom malý domček a tam spolu bývali a chceli všetko robiť tak, ako to robia veľkí ľudia. Ale veru to vždy tak nevedeli, lebo majú malé a nešikovné labky a na tých nemajú prsty, ako má človek, len také malé vankúšiky a na nich pazúriky. Teda nemohli robiť všetko tak , ako to robia ľudia…

J. Čapek

V kultovej rozprávke pre deti od Josefa Čapka majú čitatelia možnosť zistiť, či sa nočná košieľka vie sama vyzliecť alebo či bábika vie sama rozprávať či plakať... Dokážu zvieratá písať...? Dve zvieratá chcú byť ako ľudia, hlavne ako deti…, postavy v rozprávke sú veľmi rozdielne, ale sú k sebe láskavé. Neklamú sa navzájom. Skúšajú aj to, čo nevedia… tak sa učia, naberajú skúsenosti. S úctou a láskavosťou sa oslovujú: Ťuťuľko či pán môj... Humorne sa pokúšajú prestúpiť svet toho druhého, občas mačička havká a psíček mňauká. Svojím poľudšteným správaním sa snažia byť lepšími zvieratami.

Možno by sme my ľudia mohli opäť dať viac na naše zvieracie správanie v nás (inštinkt), aby sme dokázali lepšie čeliť svetu, lepšie prežiť jeho realizmus, pretože v živote sú tie najreálnejšie veci tie najneskutočnejšie. Vzťahy – ľudské či psíčkovsko-mačičkovské –, to sú tie najzložitejšie spojenia a najkrkolomnejšie súvislosti, ktoré počas života zažívame. Sú farebné, priame i beztvaré, niekedy ich nemožno uchopiť, inokedy sú ako balvan, ktorý nám padol do cesty (alebo zo srdca?). Sú povznášajúce a obmedzujúce zároveň. Naučiť sa umeniu „vzťahov“ je dlhodobý projekt, úloha na celý život – a napriek tomu ich nikdy celkom nepochopíme. Sme výnimočné tvory, niekedy vlci-samotári, inokedy sa pevne držíme svojej svorky; niekedy chceme byť jej vodcami, inokedy sme vďační za nejakú „vôdzku“. Nasledujeme sa a zároveň sa nevieme zniesť. Vzťahy presahujú rámce akéhokoľvek pochopenia – sú ako prechádzka po surreálnej či metafyzickej krajine. A človek oproti nám, ten je niekedy taký blízky a dôverne známy, inokedy „okonožec“, absurdná figúrka, zoomorfná bytosť s ľudskými fragmentmi a prvkami mimozemšťana, desivá i komická, groteskná zároveň. A najhoršie je, keď ju zbadáme v zrkadle. To je ten najnáročnejší vzťah – vzťah k samému sebe, ktorý si budujeme zo všetkých najdlhšie.

Spôsob Čapkovho myslenia a rôzne inotaje rozprávky nás priviedli k asociatívnemu parafrázovaniu tohto príbehu za pomoci vybraných diel od Karola Barona a Ladislava Gudernu, ktoré sa nachádzajú v zbierkach Nitrianskej galérie. Dôležitým zámerom našej expozície je práve online prezentácia vybraných diel, ktoré síce nemáme zastúpené v našich zbierkach v rozsiahlom množstve, avšak ich kvantitu značne vynahrádza a prevyšuje ich kvalita a realizácia. Naším cieľom je teda sprístupniť a otvoriť naše zbierky očiam čo najširšej verejnosti.

Psíček a mačička žijúci v surreálne autentickej krajine Matúša Maťátka a Mladého psa zažívajú rôzne kolízie a situácie s rôznymi fantastickými tvormi – bytosťami/mutantmi Karola Barona a Ladislava Gudernu. Online expozícia „O psíčkovi a mačičke“, ktorá vznikla práve pri príležitosti 100. výročia narodenia významného surrealistického autora a rodáka z Nitry, Ladislava Gudernu, je o predstavách, asociáciách, tvorivých predstavách, o slobodných tokoch myšlienkových prúdov ľudí (umelcov a návštevníkov online expozície).

Tretia výstava Nitrianskej galérie v online priestore „O psíčkovi a mačičke“ je pokusom zaktivizovať myslenie jej návštevníka. Prebudiť myšlienky, senzitivitu, sebareflexiu či rôzne emócie. Nie je len vybudovanou ilúziou imaginárneho surrealistického príbehu z rozprávky. Je preťatá prácou tvorcov, ktorí vedeli, že rozmanitosť krásy života je postavená väčšinou na nie jednoduchých riešeniach, lebo aj keď sme obmedzení ľudia, maličkí, vstupujeme do sveta veľkého a naopak. A niekedy je tou najväčšou výzvou života – v prekračovaní sveta – použiť vlastný rozum.

Karol Baron (13. 9. 1939, Levoča – 29. 2. 2004, Paríž) študoval na VŠVU na oddelení maľby a gobelínu u prof. Dezidera Millyho a Petra Matejku (1963 – 1969). Patril k československej surrealistickej skupine (spolu s Jurajom Mojžišom a Albertom Marenčinom), ktorá pôsobila tajne. Od roku 1995 pedagogicky pôsobil na UKF v Nitre. Zanechal po sebe veľmi bohaté a výnimočné dielo popretkávané dialógom s históriou, mystikou, astrológiou, filozofiou a humorom.

Baronove výtvarné formy boli samostatným svetom vo svete maľby. Cez absurdné organické a groteskné tvaroslovie spoznávame zvláštne tvory (mutanti, gryfovia, scylly, palcologoidi, somnambuliovia, cynici extra muros, nosatci…). Cez sýtu farebnosť a cit pre objem i používanie techník starých majstrov s filozoficko-literárnymi konotáciami vytvoril výrazné, bohato významové vizuálne kompozície pripomínajúce divadlo – najmä to „theatrum mundi“. Umelcove maľby, kresby, objekty, gobelíny boli plné otvorenej, nespútanej animálnosti v rozpore s mystickou duchovnosťou. Tvorba Karola Barona prerástla cez definície surrealizmu a zanechala nám odkaz veľkej umeleckej osobnosti, ktorej program bol ukončený v Paríži dva dni po otvorení jeho výstavy. Podľahol zraneniam po zranení s autom.

Ladislav Guderna (1. 6. 1921, Nitra – 6. 10. 1999 Vancouver) navštevoval večerné kurzy prof. Ľ. Fullu na ŠUR-ke. Po zavretí školy (1938) začal navštevovať súkromnú maliarsku školu Maximiliána Schurmanna, neskôr škola prešla pod SVŠT; Guderna bol zaradený na oddelenie kreslenia a maľovania prof. Ján Mudrocha a Martina Benku. V roku 1942 bol zo školy z politických dôvodov vylúčený. Neskôr študoval na Akadémii výtvarných umení v Belehrade. Stal sa jedným z vedúcich členov Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta, v Prahe bol členom spolku Mánes, neskôr SSVU. Počas života získal viaceré ocenenia za svoju tvorbu doma i v zahraničí. V roku 1968 na protest proti okupácii Československa emigroval do Kanady.

Guderna svojou tvorbou nereagoval na tradície, naopak, nezávisle vyjadroval svoje postoje, myšlienky pomocou rôznych polymorfných výrazov s prepojením na kozmos. Kultivovanosť a mnohovrstevnatosť je posplietaná s iróniou a vtipom do nesúrodých koláží, ktoré vytvárajú nespočetné množstvá asociácií. Surrealizmus v jeho ponímaní sa stal nikdy nekončiacim tvorivým prístupom. Zaujímal sa o vzťahy medzi tvarom, obsahom, formou, výrazom a farbou. Dominantnou bola u neho metaforická imaginatívna poloha.

Josef Čapek (23. 3. 1887, Hronov – apríl 1945, koncentračný tábor Bergen-Belsen, Nemecko) študoval na Uměleckoprůmyslové škole v Prahe, neskôr aj na Clarossiho akadémii v Paríži. Poznáme ho ako všestranného umelca – výtvarníka, ilustrátora, karikaturistu, ale aj spisovateľa, novinára či dramatika, bojovníka proti fašizmu. Vymyslel slovo „robot“, ktoré neskôr vo svojom diele využil jeho mladší brat Karel Čapek. Josef zomrel v koncentračnom tábore krátko pred koncom vojny.

Rovnako ako vo svojej výtvarnej tvorbe, aj ako spisovateľ vedel Josef Čapek majstrovsky narábať s jednoduchosťou výrazu, priamosťou línií a bohatou farebnosťou prejavu, vďaka čomu jeho obsiahle umelecké dielo získalo nadčasovosť a trvácnosť. Známa je aj jeho tvorivá spolupráca a spoločné literárne dielo s bratom K. Čapkom. Bratia vo svojej tvorbe s pestrým humorom a iróniou im vlastnou nápadito reagovali na dobu, v ktorej žili, na jej kultúru i umenie. Nevyhýbali sa pritom ani satire či paródii, ktorými bojovali proti konvenciám. Rozprávková kniha Povídání o pejskovi a kočičce, ktorú Josef Čapek (1929) aj autorsky ilustroval, sa vďaka príznačnému humoru a nadhľadu stala detskou knižnou „klasikou“, teší sa obľube už niekoľkých generácií a jej na pohľad jednoduchý motív má čitateľovi dodnes čo ponúknuť.

Matúš Maťátko (1984, Bratislava) vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, konkrétne voľnú grafiku a ilustráciu v ateliéri Dušana Kállaya. Ako všestranný výtvarník pracuje s rozmanitými umeleckými prvkami a okrem grafiky, sochárskej tvorby či maliarstva sa venuje aj ilustrácii. Nie sú mu cudzie veľkorozmerné diela a pracuje tiež s verejným priestorom. Za svoje dielo si vyslúžil niekoľko ocenení a vystavuje v rôznych častiach Slovenska i sveta.

V autorovej tvorbe sa odráža jeho záľuba v pozorovaní minulosti i súčasnosti – v reflektovaní dejinných i aktuálnych príbehov a kultúrno-spoločenských fenoménov v najrôznejších možných podobách, oblastiach a formách. Je plná zaužívanej i osobnej symboliky, vyjadrenej autorovým špecifickým, osobitým rukopisom, ktorým reaguje a upozorňuje na „živé“ problémy, prihliadajúc pritom na ich dejinné súvislosti. Jeho tvorba je nápaditá i nápadná, energická, slobodná, angažovaná a odvážna, ironická i vážna, zároveň však aj kontemplatívna a miestami tiež provokatívna.

Mladý pes/Ľubica Fandl Drangová (1988, Bratislava), spoluzakladateľka a vedúca štúdia Mladý pes a podujatia Bratislava Game Jam. Študovala divadelný manažment na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a HUMAK v Turku (Fínsko). Miluje umenie a technológie i nové možnosti, ktoré spojenie týchto dvoch svetov prináša. To ju priviedlo k organizovaniu podujatí, ktoré skúmajú a podporujú prieniky týchto disciplín, ako aj k jej vlastnému bádaniu na poli interaktívnej grafiky.

Matej Fandl (1988, Bratislava), programátor v štúdiu Mladý pes. Vyštudoval kognitívnu vedu na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK a na Viedenskej univerzite. Pracuje s umelou inteligenciou, prirodzenými používateľskými rozhraniami, multiagentovými modelmi a počítačovým videním. Je fanúšik neortodoxných programovacích jazykov, ako napr. všetky druhy lispov, Haskell, ako i open-source nástrojov – Godot engine.

S Nitrianskou galériou obaja spolupracovali na projekte 1. online expozície venovanej dielu Františka Studeného.

Kurátorky: Ľudmila Kasaj Poláčková, Dominika Kuchynková